Láska pozemská mi zatemnila srdce.
Zovrela ho do okov a úplne opantala.
Ó ty moja sladká nádhera.
Na mojich perách visí zámok a nedovolí povedať
to čo moje srdce nahlas kričí: „Ľúbim ťa!"
V mojich ušiach nikdy nezaznie tá ľubozvučná melódia
týchto slov od teba, lež držím v skrytosti city k tebe chované.
Len nemý pohľad ti môže zračiť hĺbku citov,
ktoré mi duša ako závoj zastiera.
Ja nešťastný bedár a chudák akému nemôže byť
doprianá jediná kvapka z tohto prameňa.
Chvíľku po chvíľke mi srdce zomiera,
aby sa v týchto citoch opäť zrodilo a umrelo.
Ty hviezda na nebi, čo krásne mi žiari každú noc,
ale ja márne sa ťa snažím dosiahnuť a polapiť
v odraze jazera.
Diaľka, tá by nebola to najhoršie,
lebo i cez ňu nám naše srdcia môžu byť blízke.
V očiach máš samotné nebo ukryté,
ale Ten, čo je Pánom všetkého mi vraví,
že iné nebo pre mňa má.
Tak veľmi túžim po jedinom bozku anjel môj.
Len zradu mi duša tuší,
že ty nikdy moja nebudeš
a ja tvoj.
